Moja teta, dnes už nežijúca sestra mojej mamy, je asi tou pravou príčinou, prečo i ja som si obľúbila ručné práce. Pamätám si na ňu, keď som k nej ešte ako dieťa chodievala na návštevu. Nikdy som ju nenašla sedieť len tak. Či už mala v rukách ihlu, ihlice alebo háčik, vždy vytvorila krásne veci, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani profesionál.
Za maturitné vysvedčenie som od nej dostala vyšívaný obrus. Veru musela nad ním presedieť hodín a hodín. Vtedy som to ešte ani nevedela oceniť, uvedomila som si to oveľa neskôr, keď som sa sama pokúšala o nejaký ten výtvor. Na stole už tento obrus položený nebýva. Je to pamiatka, ktorú občas vyberiem zo skrine, rozprestriem, zaspomínam…
Veľmi ma lákalo už vtedy vyskúšať si vytvoriť niečo také krásne. Ale zmohla som sa iba na toto malé prestieranie.
Teta pre mňa vyšila ešte jeden, väčší, s podobným vzorom, ako darček ku štátniciam. Ten mi už ale podarovať nestihla, nedožila sa. Jej deti ale vedeli, pre koho je obrus určený a v deň promócií mi podarovali i túto krásnu pamiatku.
Z väčšieho som odfotila iba týchto zopár detailov, priznám sa, nechcela som ho zbytočne žehliť. Ak by ale niekto mal záujem, rada ho nafotím podrobnejšie. Možno sa nájde vyšívačka, ktorá ho vyšije a vyrobí pre niekoho rovnako krásnu pamiatku ako moja teta pre mňa.