pondelok, 14. júla 2014

Je naša záhrada permakultúrna?


Verím, že je, bola i bude. Dokonca bola dávno pred tým, než prišiel tento pojem do módy. Bola i predtým, než som si prečítala knihu Biozáhrada od G. Hamiltona (r. 1993).

  
 

Nepoužívame umelé hnojivá ani postreky, výhradne kompost, slepačí a králičí trus, žihľavový výluh. Polievame dažďovou vodou zo zásobníka, občas vodou z vlastnej studne. Nemáme doma ani na chalupe „anglické trávniky“, ale naše oko poteší i púpavka, sedmikráska, či skorocel alebo pri plote žihľava.
Hriadky nerobím s presnosťou na centimetre ani netrhám okamžite každú burinku, kde-tu pomedzi zeleninu vykukne i nechtík alebo aksamietnica.
Keď ráno vyjdem na dvor, počuť zo všetkých strán spev vtáčikov, v tráve sa mihnú plaché jašteričky či dokonca užovka, nie je problém stretnúť ani ježka, či na jar v skleníku krásnu zelenú rosničku. Nevzdychám nad každou muškou, či húseničkou, keď natrafím na slizniakov, na ktorých v poslednom čase všetci hromžia, urobím nimi radosť našim sliepkam. Buriny tiež vytrhám len toľko, aby sa sliepky mali v čom prehrabávať, každý deň pekne po troške, ostatná poskytuje tieň zelenine v horúčave alebo sa s ňou podelí o vodu, keď veľmi prší.

 

  
 






  




 
  


 
 
 






 
Z permakultúrnych vychytávok som sa ale predsa len inšpirovala — bylinkovou špirálou. Tá oživila priestor pred kuchynským oknom na chalupe a navyše umožnila kedykoľvek vybehnúť po čerstvú pažitku, vňaťový petržlen, tymián, mätu, medovku, či na sušenie pľúcnik, repík, materinu dúšku atď.




 
 



Nie je dôležité, či sa záhrada volá permakultúrna, bio, či akokoľvek, ale že sa v nej cítime dobre my, i tie zvieratká okolo nás a že poskytuje nám i im úžitok i potešenie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára