Príjemne sa ochladilo a tým nadišiel i čas na konečnú úpravu obrusa. So stredom nebolo treba robiť nič, vyrovnal sa pri sušení. Okraje som naparila, ale len mierne, aby sa zachovala štruktúra priadze.
Nezmienila som sa ešte o tom, prečo som sa podujala na toto maxiháčkovanie. Keď som bola ešte decko, bola som na prázdninách v Bratislave u vzdialenej príbuznej. V jednej izbe zaberal asi polovicu priestoru klavír a na ňom obrovská prikrývka uháčkovaná zo zlatistej lesklej kordonetovej priadze, ktorá ma už vtedy uchvátila. Zaumienila som si, že sa naučím háčkovať a raz čosi také budem mať i ja. Klavír u nás nehrozí, ale sen o uháčkovanom obruse je splnený :-)
Keď som sa ako dievča učila háčkovať, boli v móde šatky na krk s veľmi jednoduchým sieťovým vzorom, tvoreným iba retiazkou a krátkymi spojovacími stĺpikmi. Spomínam si na tú moju, bola práve zo spomínanej lesklej kordonetky fialovej farby a bola som na svoj výtvor patrične pyšná. Teraz učím háčkovať svoje dcéry a tiež sa pokúšame o podobnú šatku, akurát naša má okraj spevnený vejárikom z dlhých stĺpikov.
Inšpirácia je
odtiaľto, akurát s vynechaním voľných okienok po obvode:
Ani posledný obrázok tu nie je náhodou. Levanduľa sa presúša a pomaly opadáva, čo nevidieť skončí vo voňavom vrecúšku, len ešte nie som rozhodnutá, v akom. A plný pohár odstrižkov priadzí, to bude zasa výplň do ihelníčka, aký kedysi visieval u nás doma na kľučke kuchynského okna.
Plány sú, času pomenej, ale pekne, krôčik za krôčikom, na všetko raz príde. A možno aj na blog prídu výsledky môjho snaženia :-)