Rekapitulácia II – Minifarma

Našim dievčatám sa splnil sen. Ocitli sa na farme plnej zvierat, a nie hocijakých. Počasie síce vyzeralo zrána všelijako, ale predsa len sme sa vydali na cestu – smer Stará Turá.
Návšteva múzea na železničnej stanici sa neuskutočnila, lebo stanicu rekonštruujú, tak nabudúce. Vybrali sme sa teda priamo smerom Lubina. Blížiac sa k cieľu svojej cesty sa spustil taký lejak, že som myslela, že rovnaký lejak sĺz potečie dievčatám z očí od ľútosti, že sa návšteva konať nebude. Ale povedali sme si, že sa vyjdeme najesť na Holubyho chatu pod Javorinu a že sa uvidí. Nakoniec všetko dobre dopadlo, však uvidíte :-)

Fotenie si jedla v reštauráciách priam neznášam, ale tentokrát som urobila výnimku. Naša Evča si objednala parenú buchtu. Všetci sme boli zvedaví, prečo iba jednu, no pochopili sme, keď ju čašníčka doniesla :-) Nakoniec z nej mala Evička obed a ešte i my ostatní po malom dezerte, lebo ona zvládla asi tak polovicu. Bola výborná, ale veľmi sladká a sýta.

A to by nebola naša Anička, aby sa k nej nepriplichtili nejaké zvieratká. Najskôr jeden kocúr, potom ďalší a nakoniec objavila i psa.

 

O psovi sme na chvíľu zapochybovali, či vôbec žije… :-)

 

… ale ukázal nám, že je ok :-)

No a tento papagáj nás síce najskôr pekne pozdravil „Ahoj, ara papagáj“, ale keď som vytiahla foťák okríkol ma, že som „paparazzi“ – potom nás ale predsa len zobral na milosť a zakričal ešte „dovidenia“ :-)

 Zato títo dvaja proti foteniu nič nenamietali.

 Medzitým sa počasie umúdrilo a vyšlo slniečko, tak sme zišli dolu ku farme.

   

Pokojne by som bola zvieratkom v tomto krásnom prostredí. Majú fantastické domčeky a výbehy a s láskou sa tu o ne starajú.

Anička sa hneď ujala kŕmenia malého trojtýždňového býčka – na tri týždne ale mal poriadnu silu aj apetít.

 Na to pribehli aj kozliatka a ovečky a tiež sa nenechali núkať.

A tu sú nezbedníci, lamí bratia. Museli byť od seba odohnaní, lebo ich zápas začínal byť nebezpečný. Ale inak sú milí a srsť majú jemnulinkú.

 

Ďalšia zastávka bola pri miniprasiatkach. Tie majú svoj výbeh, nebehajú po celej farme, aby všetko nerozryli.

 

 

 

 

Najväčšou túžbou dievčat bolo povoziť sa na koníkoch.

Nie, táto kobylka vraj nie je žrebná, len dobre napapaná :-)

 

 Anička sa s koňmi vyobjímala a do sýtosti sa z nich natešila, nakoniec sa krátko obe odviezli.

Povozil ich Seržo, deti ho volajú Sniežik.

 Ako sneh zrovna biely nebol, lebo sa predtým vyváľal po zemi, ale dali ho „do pucu“.

 A poďme pozrieť na svet z konského chrbta :-)

 

 Ostatné koníky sa prizerali a rozhliadali sa po krajine. I mne by sa taký výhľad páčil.

V ohrade s nimi je i jeden oslík…

 … a dve živé kosačky :-)

Na záver ešte trochu hydiny a zajačikov:

Čo je to za chumáčik?

– predsa zajko :-)

Napokon sa osmelil i tento zrzko, ktorého sme videli hneď na začiatku učupeného v domčeku. Doma máme podobnú samičku, ale tmavú a o kus väčšiu.

Mňa zaujali najviac tieto kačky, indickí bežci. Všade ich vychvaľujú, aké sú užitočné v boji proti slizniakom, neviem neviem, či na jar neskúsim :-)

Teraz ale umyť ruky a šťastnú cestu domov!

Do jari je ale ďaleko a mňa čaká ešte spísať „pamäti“ o ďalších výletoch. Najbližšie sa so mnou môžete zájsť pozrieť do Podolia.
Dovtedy všetko dobré a veľa pohody!
Vierka.

Krásny kraj, ale život tu nie je ľahký.